Maturita. Mám. Vysokoškolský diplom. Mám. Práca. Mám. Auto. Mám. Priateľ/Priateľka. Mám. Dieťa? Rodinný dom? Pes? Mačka? Najlepší priateľ/priateľka? Dovolenka v lete? Dovolenka v zime?

Žijeme v dobe TO DO listov. V rýchlosti odškrtávame veci, ktoré máme mať. Veci, ktoré sa patrí mať. Do dvadsiatky. Do tridsiatky. Do štyridsiatky. Kým sme slobodní. Kým sme bez detí. Kým sú deti malé.

Získame ich a s kľudom Angličana pokračujeme ďalej. Nevenujeme pozornosť tomu, že tie veci, skúsenosti, ľudia potrebujú aj našu ďalšiu starostlivosť a nie len fajku na konci riadka. V rýchlosti chceme mať všetko a hneď. Prečo by sme mali postupovať, rozvíjať sa, rásť, padať a znova rásť, postupne? Prečo by sme mali skúsiť najskôr bývať v malom jednoizbáku, keď si rovno môžeme kúpiť 5-izbový mezonet v centre mesta? Nielenže by sme vďaka ušetreným nákladom mohli ísť na 14-dňovú dovolenku (nielen do Chorvátska), ale niekedy tie najjednoduchšie veci sú aj tými najlepšími. A sú tými, ktoré nás naučia najviac. Presne tak ako keď sme sa učili chodiť. Padali sme, snažili sme sa, áno občas sme sa trápili a jedovali, že nám to nejde. Občas to vyzeralo, že sme to vzdali, no postupne sme stále dokázali viac a viac. Až sme sa jedného dňa rozbehli. V tom momente sme sa ale nezastavili, bežíme stále, či chceme alebo nie. Občas rýchlo, občas pomaly, občas šprintujeme. Občas nevládzeme. Ale ideme. Život nezastane keď odfajkáme všetky povinné položky.

Nemôžme uponáhľať niečo, čo má trvať celý život.

Nesnažme sa mať všetko, a nesnažme sa mať všetko hneď. Na to dobré, skutočné, pravé sa oplatí počkať…aj keď kvôli tomu nezapadnete do žiadneho zoznamu.